O pestovaní konôp u Slovanov existuje veľmi málo zmienok. Keďže je však známe, že starí Slovania prichádzali do styku so Skýtmi ešte na sklonku 8. a začiatkom 7. storočia pred naším letopočtom, dá sa predpokladať, že tieto staré iránske nomádske kmene, ktoré osídľovali stepi dnešného južného Ruska, ovplyvňovali život svojich susedov, ako aj to, že sa ten vplyv neobmedzil iba na sféru jazyka, v ktorom dodnes zostali početné stopy (HYAMS, 1976).

Z prameňov spracovaných v Maďarsku sa dozvedáme, že najstaršie zápisy o konopách v tomto prostredí pochádzajú z roku 1198. Už v 11. storočí sa v kláštoroch na území dnešného Maďarska všade spomína tkanie a aj predpisy o zdaňovaní konopy a ľanu, ktoré hovoria v prospech predpokladu, že sa tu táto rastlina už naširoko udomácnila. Záznamy z roku 1309 hovoria o tom, že sedliakom na každých 40 jutár zeme pripadlo aj jutro pod konopami. Vidno, že sa konope v tých časoch už pestovalo na väčších plochách, ako skutočne užitočná poľnohospodárska rastlina. Napriek tomu je však ťažké sledovať rozvoj výroby a technológie spracovania, pretože sa o konope málo písalo. Záznamy boli príliš všedné a nevzbudzovali osobitnú pozornosť.

V polovici 18. storočia konope začali pestovať aj uhorskí veľkostatkári, čo znamená, že prerástli rámce domáckeho spracovania a že sa z nich začali stávať priemyselné rastliny. Najmä Mária Terézia a Jozef II. venovali konopám osobitnú pozornosť. Snažili sa rozličnými spôsobmi zveľaďovať ich výrobu, najmä na juhu krajiny, pretože tu bolo dosť prírodných predpokladov. Stopy po tom, že sa konope v týchto krajoch pestovali aj v období, keď sa tu Slováci usídľovali, keď poddaní masovo utekali od zemepánov na Dolnú zem za lepším životom, nachádzame v zachovaných dokladoch.

Začiatkom 19. storočia v Šarišskej, Biharskej a Báčskej stolici, ako aj v Slavónii, konope pestovali v takom rozsahu, že úplne uspokojovali potrebu vtedajších spracovateľských kapacít v krajine, a čo viac: určité množstvá sa dali aj slobodne predávať. Konope sa však pestovalo aj v severnejších krajoch, keďže sa v súvislosti s nimi spomína aj Trenčín, Turiec, Liptov a ešte niektoré iné miesta. V polovici 19. storočia sa v týchto krajoch konopa pestovala predovšetkým pre domáce spracovanie a menej na predaj. Preto sa dovážali aj z Talianska a boli to hlavne omnoho jemnejšie odrody, vhodnejšie na výrobu plátna.

Taktiež boli rôzne pohľady a názory na konopu v porovnaní s ľanom, pričom jedni zastávali mienku, že konope je menej dôležité ako ľan, pretože v obchode a priemysle vtedajšej Európy nemala významnejšiu úlohu. Ak však berieme do úvahy, že konope pokrývala takmer existenčné potreby ľudí a dala sa speňažiť, tak jej postavenie v živote uhorského sedliaka nemožno porovnávať s ľanom.

V panónskej nížine sa krížili (presnejšie končili) cesty južných a severných typov konôp, čo pomohlo vzniku väčšej variability v konopných populáciách. Práve to neskoršie umožnilo získať výberom rôzne odrody, ktoré potom rozniesli slávu panónskych konôp po celom svete. Najviac údajov o konopách sa datuje z 19. storočia. Domáca (naturálna) výroba sa vtedy už pomaly začala orientovať na trh. Konopa prinášala vlákno, ktorým sa kryli domáce potreby, ale aj peniaze, na ktorých začali byť ľudia čoraz viac závislí, v závislosti od nastupujúceho kapitalistického zriadenia. Napríklad záznamy z viedenských Slovenských novín (z roku 1854) hovoria o podrobnom rozbore pestovania konopy a zároveň nás oboznamujú o vplyve, resp. pomoci k rozvoju anglického námorníctva a tým aj o kozmopolitickom význame a čase kedy sa konopa nedala ničím nahradiť.

Pestovanie a domácke spracovanie konopy v našich oblastiach v medzivojnovom období pustilo hlboké korene. Práve Petrovec sa stal strediskom podunajskej konopárskej oblasti s množstvom dopestovanej konopy a intenzitou domácej výroby. V tomto období však doľahla aj na túto oblasť hospodárska kríza, ktorá sa čiastočne podieľala na úpadku konopárstva. To však nebol jediný dôvod, pretože zastaraná technológia mala na tom tiež značný podiel. V tomto období, teda v 30. rokoch 20. storočia, úspešne pôsobila Hospodárska chmeliarsko-poľnohospodárska škola. Jej pokrokový prístup viedol k modernizácii výroby, predovšetkým textilnej techniky. Založením Poľnohospodárskeho konopársko-textilného družstva v Petrovci (20. novembra 1932) zabezpečil osvetu v spracovávaní konopy. Okrem organizovaných prednášok, ktoré sa týkali širokého spektra otázok (od výberu odrody, pestovania, spracovávania aj močenia), sa zameral aj na praktické výučby a pripravil tkáčsky kurz, kde sa účastníci naučili tkať s automatickým člnkom. Takýto spôsob tkania urýchľoval prácu dvoj- až trojnásobne a zvyšoval kvalitu plátna. Pred druhou svetovou vojnou v r. 1940 v obvode Dunajskej bánoviny bolo viac ako 200 konopární a konopárskych podnikov. Po vojne sa pestovalo na podstatne menších plochách a po roku 1945 pestovanie konopy siatej v malovýrobe takmer úplne zaniklo. Osevná plocha dosiahla v roku 1955 už 8977 ha, odvtedy postupne klesala. Od roku 1971 sa výlučným pestovaním stal Západoslovenský kraj. Zlom nastal po roku 1985, kedy slovenská vláda začala presadzovať nový protidrogový program, ktorý významne obmedzil pestovanie konope ako technickej plodiny, a kedy družstvá museli ukončiť pestovanie a nové, produktívne technológie ostali nevyužité (KIŠGECI, 1989).